O uľahčovanej komunikácii som sa dozvedela už dávnejšie do jednej pani, ktorá má autistické dievčatko. Poslala mi email s pozvánkou na školenie. No nevenovala som tomu žiadnu pozornosť.
Až teraz, keď bolo školenie v Poprade a zúčastnila so ho kamarátka, tak som sa aj ja začala o to zaujímať.
Kamoška ma poprosila či by sme to mohli vyskúšať s Katkou. Ja som samozrejme súhlasila. Boli sme veľmi zvedavé či to bude naozaj fungovať. A boli sme veľmi milo prekvapené.

Táto metóda spočíva v tom, že uľahčovateľ poskytuje pacientovi podporu ruky a doprevádza pohyb ku klávesám pričom ho sám nevedie. Viac info o tejto metóde tu

Začali sme tak, že som Katku zobrala na ruky, sadli sme si vedľa uľahčovateľky a ona chytila Katke ľavou rukou pravú rúčku. Jej ukazováčik dala na svoj ukazovák.
Pred sebou mala tabuľku s odpoveďami ÁNO -NIE a začala sa jej pýtať. Musela chvíľu počkať či zareaguje. Funguje to tak, že ak sa chce rozprávať, tak uľahčovateľ cíti také mravenčenie v prstoch a vie (vlastne cíti) kde ide dieťa s prstom. Je to možno neuveriteľné ale je to fakt. Nedá sa to ani opísať, treba to skúsiť.

Prvá otázka bola, či sa chce Katka rozprávať. Ukázala, že ÁNO a prvá reakcia bola, že dostala epileptický záchvat. No po chvíli sa ukľudnila a komunikovala. Odpovedala pravdivo a pre nás prekvapivo. Videli sme na nej, že sa chce rozprávať.

Uľahčovateľka odišla a ja som bola zvedavá či sa bude chcieť Katka aj so mnou rozprávať. Urobila som si na počítači klávesnicu, vytlačila a hneď som začala skúšať debatovať s Katkou. Bola som veľmi milo prekvapená, keď to fungovalo a Katka mi začala ukazovať na klávesnici písmenká.
Dávala som si to dohromady a boli     z toho celé slová a aj vety.  Čudovala som sa, že ako jej to dobre ide a ako sa veľmi chce so mnou rozprávať.
Videla som ako rýchlo píše také vety, ktoré ma veľmi dojímali.
Najviac ma dojalo, keď mi hovorila, že už nechce ísť do nemocnice, že sa tam veľmi bojí. Ja som vtedy plakala. Keď videla, že plačem povedala: "Mama neplač."

Chcela som sa z týmito skúsenosťami podeliť s uľahčovateľkou, tak som sa Katky opýtala, či jej to môžem povedať. Odpovedala: "Nie." Keď som sa jej opýtala:" Prečo nie?" Tak povedala : "Neviem." No ja som ignorovala Katkinu odpoveď a volala som  kamarátke a pochválila som sa jej s tým. Katka ma počula čo hovorím.
Kamoška ma upozornila, že sa môže stať to, že sa Katka zablokuje a už mi nič nepovie. Bála som sa toho, tak som rýchlo Katke vysvetlila prečo som to povedala našej učiteľke a moja Katka zareagovala tak, že viac krát po sebe zopakovala: "Mama mám Ťa rada." Bola som veľmi dojatá.  Nedá sa opísať to čo som prežívala. Keď vidíte (počujete) prvý krát  od svojho 8 - ročného dieťaťa, keď Vám povie: "Mama mám Ťa rada..." Je to nádherný pocit.

Napr. mi povedala, že Nutridrinky sú dobré ale jej ich nemám dávať. Opýtala som sa: "Prečo?" Odpovedala: Lebo ma z nich bolí bruško." Taktiež keď som sa jej opýtala čo chce piť. Odpoveď bola : "Mliečko." To je len niekoľko z vecí čo mi povedala. Nejdem všetko rozpisovať.

Je to krásny pocit keď zistíte, že sa dá s Vašim dieťaťom komunikovať. Keď viete čo chce a tiež čo sa jej nepáči alebo čo ju bolí. Teraz viem kedy aké lieky jej mám dať.
Som veľmi rada, že existuje takáto komunikácia.
Banujem, že som sa skôr na to nedala. Odvtedy ako spolu komunikujeme tak je Katka čulejšia a neviem či je to náhoda, ale má aj menej epileptických záchvatov.
Verím tomu, že sa nám vďaka tejto metóde bude lepšie a hlavne ľahšie žiť.

Pokračovanie